Umenie robiť NIČ

Pozerám, že najväčšiu čítanosť na našom blogu majú praktické texty o Kombuche, alebo Uhlíkovej stope... logika káže pokračovať v takýchto témach. Ale mňa teraz bavia úvahy a zamýšľanie sa nad stavom veci, prípadne cestou vedúcou za tento stav. Takže opäť jeden článoček skôr teoretický ako praktický.

Čo robiť aby sme sa mali lepšie? Nič. Divné? Nemali by sme práveže robiť niečo aby sme znížili uhlíkovú stopu, odstránili hlad, zastavili vojny, zvýšili úroveň šťastia? No pozrite sa, NIEČO robíme vlastne celú históriu ľudstva a skôr sa tieto veci zhoršujú. Aj keď nie všetky. Bojujeme jednoznačne menej a ľudí ktorí zomrú na hlad tiež ubúda (aj keď 4 milióny v tomto roku je hrozivé číslo. Pred 30timi rokmi trpelo hladom viac než miliarda ľudí!!!) (link). Zato zhoršujú sa iné faktory ako biodiverzita, globálne oteplovanie, urbanizácia, ale o tom teraz nechcem písať.

Chcem písať o Ničom. O tom najťažšom umení. Robiť nič je totiž naozaj ťažké, veľké umenie. Vyzerá to tak ľahko, že väčšina ľudí si povie že to vlastne ani nestojí za úvahu. Však my musíme niečo robiť aby sme prežili. Musíme chodiť do roboty, musíme sa starať o svoje deti, musíme...  Nie nemusíme! Ale o slobode niekedy inokedy. Teraz späť k ničomu. Ľudia už vedia robiť veeeľa vecí, naučili sme sa lietať, objavili sme atóm, dokonca sme našli aj Higgsov bozón. Ale robiť nič vie len málokto. A pritom to je práve to, čo by každému prospelo. Nerobiť nič, byť sám so sebou, len pozorovať veci také aké sú. Nezasahovať, neovplyvňovať, neanalyzovať. Nerobiť nič, iba byť. Vtedy sa začnú diať veci! Vtedy začne byť svet okolo nás a v nás naozaj zaujímavý, vtedy začneme vidieť detaily ktoré nám v bežnom Niečorobení neustále unikajú.

Zoberme si taký jednoduchý príklad. Idete lesom a hlavu máte plnú myšlienok. Les niekedy ani nevnímate. Možno vy ste iný a milujete tú vôňu aj farbu. Možno pozorujete krásu stromov, ale stále riešite „niečo“. Či už je to práca, rodina, vzťahy, alebo kedy už budete na vrchole, alebo len že či už konečne uvidíte srnku, či krásny výhľad. Keby ste sa zastavili, sadli si na kus dreva a  len pozorovali okolie, hlava by sa vám vyprázdnila, stíšili by ste sa, potom si možno všimnete ako vaše telo dýcha. Ak takto zotrváte určitú dobu začnete vidieť detaily. Že to vlastne nie je les, je to množstvo stromov, množstvo medzier medzi stromami, na zemi sú listy a konáriky, na tých konárikoch majú mravce svoju cestičku. V diere pod kameňom je myš. Tá sa však ukáže až keď nedupete. Keď sa hýbete nič z toho nie je vidno. Stačí prestať niečo robiť a po čase sa objekty pred vami začnú rozdeľovať na stále jemnejšie a jemnejšie detaily.  A pritom vy nič nerobíte. Iba tam ste. Iba nie ste stratený v myšlienkach. A po možno pár hodinách ku vám príde aj tá srnka. Mne sa to stalo. Prišla asi na 10m a vôbec ma nevidela, lebo som bol úplne nehybný.  Začala strihať ušami a čuchať. Evidentne ma cítila, ale nevedela ma lokalizovať. A tak tam chvíľu bola a potom išla pomaly preč.

Podobne aj v bežnom svete niekedy stačí robiť nič. Je to veľmi prospešné. Nie len pre vás, ale aj pre vaše okolie. Je to jedna z najužitočnejších vecí. Ale jej hodnotu si väčšinou uvedomujú len Budhistickí mnísi, alebo Taoistickí majstri. Nám sa totiž nechce. My radšej vymyslíme fotopascu a doma si pozrieme fotky. Koľko plastu, koľko vzácnych kovov a koľko ľudskej aj elektrickej energie je potrebnej na jej výrobu! A pritom stačí nerobiť nič.  Hovoríme si „nemám čas“. Ako to? Kto má čas? Jedine ľudia môžu mať čas, lebo ľudia ho vymysleli. Ako to, že sme si tak zvykli na túto frázu? Však my máme všetok čas. Celý náš život, je náš život, čiže je to náš čas. Otázka je iba na čo ho minieme? Na neustálu tvorbu vecí? No, do mora sa toho ešte zmestí dosť, ale načo nám to všetko bude? 

No a na záver, len krátke zhrnutie. Je mi jasné, že sú veci, ktoré robiť musíme, alebo lepšie povedané mali by sme... Od tých nevyhnutých ako jedenie, spanie, vylučovanie stolice, až po zarábanie peňazí (aj keď bol by to krásny svet, keby sme našli iné riešenie ako sa o seba postarať), alebo venovaniu sa rodine, záhrade a podobne. Nemusíme zachádzať do extrémov, nehlásam tu akýsi nihilizmus, alebo celodenné nič nerobenie. Len hovorím, že byť aspoň pár dní v roku v tichu, v kľude, sám so sebou je veľmi prospešná činnosť aj keď sa to niekedy javí ako mrhanie časom. Aplikácie do "bežného života" sú nekonečné. Je to o prioritách. Každý máme svoje spôsoby mrhania časom. Pre niekoho je dovolenka pri mori vrchol blaha, pre mňa je to úplne nezmyselná grilovačka na piesku. Chcel som len povedať, že  mne robí dobre byť sám.